Niekedy, v lete, príde ku človeku mnoho ľudí. Pod Nebom, na Zemi, uprostred strán Slnečných smerov, v lesnej vôni si niektorí sadnú do trávy. Niektorí nie. Boja sa, že by ich prešiel chrobák. Po diaľnici sa nebáli. Tam veľa zrazených. Vtákov, zajacov, i chrobákov. A i ľudí. Do trávy sa rajsky nezvalia, lebo sa boja hmyzu.

Áno, motýľ. Keď mu voniaš, aj si na teba sadne, aj na nos sa ti posadí. Keď nie, tak nie. Sadá si z kvetu na kvet. Motýľ je prelietavý.  Ciciakom cicia šťavy a snaží sa zanechať potomstvo.

Prišiel ku mne motýľ vidlochvost a povedal: Som tu zase, ako môj tato, moja babka a môj prastarý tato, syn praprastarej babky. Aj ty si bol lovec, zdvihol si oštep a hladný si bežal za korisťou. Ak nie ty, tak tvoj praprastarý syn praprastarej mladej víly. Ukázal naňho môj prapravnuk a povedal – aha, motýľ. Šiel som pre snímkovač a obkreslil ho. A ešte si pomyslel – keby sa tak nastavil zozadu. A vidlochvost sa nastavil. Vedľa, na vozíku, stál obor Horybor a zhadzoval z vozíka obrovské balvany. „Ale sa ti nastavil“, reval ako hrom a ukazoval na motýľa prstom veľkým, ako strom.

Niektorí majú zbierku motýľov a niektorí zbierajú jelenie hlavy. Človek si spomenul, že keď sme boli ako piataci v betliarskom zámku a pozerali na hlavy jeleňnov, antilop a iných zverov, ktoré pán kaštieľa  zastrelil v Afrike, a zavesil si ich na stenu, tak učiteľka povedala, že v depozite sú aj hlavy černochov z Afriky, ktorých pán betliarskeho zámku medzi rečou ulovil.  My sme pritom ani nedýchali a boli sme radi, že sme boli na zájazde len v Betliari a nie rovno v Afrike, kde by nás mohol zastreliť pán a zavesiť si naše hlavy na stenu. Boli sme radi, že pán žil už dosť dávno a že jeho kosti sa rozložili skôr, ako kosti tých, ktorých zastrelil. Pán nestrieľal z hladu. Pán zabíjal preto, lebo ho to bavilo. Bol to úspešný lovec, ktorý mal ťažkosti s láskou, ale nevzdal sa a zastrelil veľa bytostí.

Žienka žila dlhé roky  sama v byte. Vtom, v prestávke medzi telenovelami, začula muchu, ktorá ako jediná bytosť  vnikla do jej bytu. Pomedzi dokonalé eurookná. Mucha jej hovorila – ahooj, si tu tak sama, prišla som na návštevu, aby ti nebolo smutno. A žienka sa na ňu usmievala a pomaly sa ku nej blížila. Potom treskla dlaňou po muche a zasipela: Tu máš!