 |
Nenaučila som sa krajšie kresliť. Väčšina mojich kresieb, ktoré som
spravila pred Vedomeckou univerzitou „Vedomecké výtvarníctvo“ sú
krajšie, ako tie čo som vytvorila na Vedomeckej univerzite. Teda
aspoň pre väčšinu ľudí.
Pre tú väčšinu ľudí, ktorá si zvykla posudzovať veci povrchne, pre
tú väčšinu ľudí, ktorá posudzuje formu a nevšíma si obsah. Vlastne
ho ani nehľadá, nechýba im. Nevynímam z tejto väčšiny ani seba,
tiež ľahko skĺznem do väčšinového obdivu „krásy“ bez ducha.
Zistila som, že mi chýba dostatočná schopnosť vidieť podstatné –
dušu a ducha stvoreného okolo nás. A je to krásne poznanie, pretože
je zároveň prísľubom ďalšieho rozvoja, je prísľubom spoznávania
ozajstnej krásy a divov okolo nás.
Ak sa schopnosť vidieť, cítiť, vnímať a zachytiť to podstatné spojí
s výtvarníckou technikou, vtedy iste vzniknú kresby krajšie
a hodnotnejšie ako všetky predchádzajúce. |
Nehovorili by sme o vedomeckej univerzite, keby jej súčasťou boli len
vedomosti poskytnuté slovom či zaujímavou videoprojekciou.
Okrem
obdivuhodne fundovaných informácii o výtvarnom umení a jeho histórii sme
dostali aj priame a prosté návody ako prebudiť a rozvíjať svoju
schopnosť vidieť a výtvarne zachytiť podstatu. Či v kreslení v jednom
dychu či v trpezlivej výšivke symbolov. Symbolov - praznakov a pravzorov,
ktorých zobrazovaním prebúdzame a upevňujeme v sebe zmysel pre naše
duchovné dedičstvo, to dedičstvo, ktoré nám pomôže vytvoriť našu
osobnú duchovnú budúcnosť, ale i duchovnú budúcnosť nášho národa.
Zúčastnila som sa celkom 2 častí Vedomeckej univerzity a už dopredu sa
teším na ďalšiu, teším sa na stretnutie s milými a zaujímavými ľuďmi, na
spev, smiech, pohodu a rozhovory. Na ďalšie vedomosti, ktoré rozšíria
schopnosť lepšie porozumieť sebe, iným a svetu okolo. Chvála za možnosť
byť toho súčasťou.
Foto:
Zelesna, slav
Podobné
články:
10. - 12.5. -
VEDOMECTVO A MILOVANIE
VEDOMECKÁ UNIVERZITA - TIŠNOV U BRNA
7.4.13
VEDOMECKÉ
VÝTVARNÍCTVO –
prirodzené umenie, rozjímanie, ochrana i liečenie..
20.3.13
„Mám pekný kožúšok a
ušila som si ho sama!“ Katarína Karašová píše
|