časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna

hlavná strana

 

VRCHÁRSKE VZRUŠENIE     

Z rodocestného zápisníka                                                                     píše Ž.slav

8.1.2012

Dnes nie je žiadny signál. Telefón len tak pípne a snímky sa nedajú odoslať ani zo stromu. Okrem toho, rebrík je zmrznutý a počítadlo mrazom, trpí. Človek píše článok o domácej škole. Čuva vyštekáva cez vyrazené okienko v chodbe, pred domom stoja kone a zisťujú, či v čuvačej miske nie sú nejaké dobroty. Dvere sa ale rozletia, Ladomíra vtrhne do chodby, hromovým hlasom uzemní čuvačku (to už nie je tá malá, nesmelá Pavlínka, čo tu prišla pred štyriapol rokmi na kurz píšťaly), otvorí dvere na kuchyni a chvíľu, trvá to zlomok sekundy, mlčí. Človek sa obzrie a spomalene vníma svoj pomerne rýchly obrat hlavy od článku na Rodnú cestu smerom ku dverám. Je jasné, že sa práve stala mimoriadka.

Tu to znamená buď streľbu poľovníkov, alebo divú, či zdivočenú zver, alebo zranenie zvierat, zaplavenie stajne, či inú, spravidla  nepríjemnú vec. Niečo so zvieratami. Sekundu trvá napätie, ktoré trvá hodinu. Ladomíra sa víťazoslávne usmieva a chlapec sa jej pozerá cez plece uložený v popruhoch, akoby sa diala nejaká samozrejmosť.

 

 „Škorica rodí, už z nej trčia nohy!“. Otočí sa a beží späť do stajne. Človek uloží písmo v čítači, prehodí cez seba huňu a beží tiež. Kozľa je už na zemi a do pol pása je vylezené druhé. Vytiahne fotoaparát, ale kým ten zaostrí, mláďa už letí v polohe výsadkára, hlavou k podsieľke, tam urobí opačný parakotúľ a cez práve pretrhnutú blanovinu sa prvý raz  nadýchne. Leží v slizkom, zakrvavenom obale. Škorica ho má pri zadnej ľavej nohe, prvé kozľa pred sebou. Niekoľko sekúnd nepohnute stojí.

Do pôrodu nezasahujeme. Škorica je druhorodička a už vie, o čo ide. Pomaly prestúpi zadnou nohou, bez toho, aby sa ňou dotkla novorodenca, otočí sa a začne ho oblizovať. Oblizuje ho hodnú chvíľu. S Ladomírou prehodíme pár slov. Výsledok je – vonku je nad nulou, dnu nie veľká zima, je okolo poludnia, koza je zdravá, kozľatá vyzerajú zdravé tiež. Kozu Lada zavrela do priečinku aj s mladými. Stačí dať do jasličiek senko a zavesiť tam vedierko s vodou.

Okolo prejde Môcka. Derie sa k človekovi. Vyžaruje zvláštnym spôsobom. Tá už má tiež dosť nabehnuté vemeno – poznamená Ladomíra. Môcka sa obtrie o človeka.  Človek jej zdvihne chvost a pozrie na rodidlá. Môcka je dcéra Hrušky – vedmy z Hrušova, ktorá hlásila pôrody. Človek sa vracia k písaniu a Ladomíra onedlho k prepisovaniu. Ladomíra ide skontrolovať mladé. Vracia sa podobne, ako predtým, ale už nenapína.

V stajni leží jedno kozľa navyše. Môcka práve porodila. Musíme ísť do dediny na sieť odoslať články na zalomenie do Rodnej cesty. Balíme v kuchyni redakčné „pakšametle“. Zatvárame kozy. Novorodenci sú s matkami v ohradkách. Človek vyreže kus koberca a pribije ho na dvere namiesto rozbitého okienka. Ešte batérku, vrátime sa za tmy. Balenie pripomína činnosť poplachovej hliadky vo vojenskej službe. Treba to odoslať, nepísal predsa zbytočne do štvrtej do rána a od rána doteraz. Na pleci plecniak , v ruke zmeták. Zostupujeme strmo po strmej snehovej stráni, Ladomíra s chlapcom zaveseným na chrbte. Ten sa teší, ako každému presunu. Z plechového tátoša treba strhnúť vrstvu snehu, vrátane zmrznutého spodku. Potom vyliať z fľaše horúcu vodu nad vrch dverí. Podarilo sa, ľad povolil. Dvere sa dajú otvoriť.

Do dediny vchádzame ako dáki turisti. Nik netuší, že dnes máme za sebou pekných pár pôrodov, pekných pár článkov o domácej škole a ceste Slovenov a pod zámienkou reštauračného pohostenia sa usadíme vzadu za stolom, aby sme z našej tajnej redakcie odoslali články do tlačeného časopisu Rodná cesta.  Objednáme si vegetariánsku picu na poli. Čašníčka automaticky stíši hudbu a pozerá sa na človeka, ako pomaly trhá papierové vrecúško a sype do horúcej vody v hrnčeku reštauračný čierny čaj. Je to ako obrad potvrdenia dohody o nerušivej hudbe a o iných zvláštnostiach našej, v tejto dobe nie až tak zriedkavej návštevy.

Normálni ľudia, aby sa vzrušili, pozerajú filmy. Akčné filmy sú zábavou pre unudených.  My, divosi, si neskoro večer zapálime oheň v kozube a po celodennom vzrušení sa budeme chvíľku pokojne pozerať chvíľu do ohňa.  

podobné články: