Žiadne letáky, žiadna propagácia ani médiá. Iba z mailu do mailu, možno nejaký telefonát. Dozvedeli sa ľudia, ktorí sa chceli dozvedieť a možno aj preto tá dobrá energia, ktorá sa na tomto „podujatí“ vytvorila. Okolo šiestej sa pod Devínom začala rozrastať malá skupinka ľudí, ktorí sa stretli za účelom rituálnej likvidácie zimy;)). Okolo siedmej Žiarislav so svojimi kamarátmi na sútoku Moravy a Dunaja zahral zopár ľudových pesničiek a potom zavolal spod Maťkovsko-Kubkovského klobúka na ľudí pozorujúcich ho s úctivým odstupom. „Poďte sem, koho to zaujíma, nech mi netreba kričať.“ Obkolesili sme ho a tak nám s úsmevom pri zapadajúcom slnku vysvetlil čo je to vlastne rituál, prečo nie aj kamery, stánky s občerstvením a krachujúce ľudové súbory. Žiarislav je predstaviteľ pôvodného slovanského prírodného duchovna. Mala som tú česť vidieť ho dnes večer prvýkrát. Som nadšená. Mal v očiach i na jazyku toľkú múdrosť a iskru zároveň až ma mrazilo. Prenikavý, nákazlivý smiech, ktorý nesmierne rád a často prezentoval som mala možnosť počuť vďaka tomu, že som sa zúčastnila rituálu vynášania Moreny, ktorý zorganizoval.  

Morena je staroslovanská bohyňa zimy a smrti, veľmi známa i v dnešnom folklóre. Je zosobnená zimou, na jar končí jej vláda. Tradičným rituálom je vynášanie Moreny a jej upálenie alebo utopenie. Najčastejšie sa hádže z mosta alebo zo skaly. Je veľmi zaujímavé, že napriek tisícročnému potláčaniu pohanských rituálov sa dodnes zachoval jeden z nich vo veľmi živom zvyku vynášania Moreny. Vynášanie Moreny malo zabezpečiť definitívny odchod zimy a vítanie jari, vypudenie negatívnych síl z chotára, vrátiť požehnanosť vegetácie, fyzickú silu zeme, dosiahnuť znovuoživenie prírody.  

Dnešný deň bol ako stvorený na utopenie MorenyJ Žiarislav tvrdil že, keď ju utopíme, spadne nám kameň zo srdca a môže začať jar. Odniesli sme ju teda spolu po strmom zráze, za spevu a hudby až na breh rieky. Tu sa rituálne podpálila. Keď horiaca dopadla na hladinu, všetci hlasno spievali a skutočne zavládla príjemná nálada. Chvíľu sa dalo sledovať ako sa horiaca bábka plaví dole prúdom až kým nezišla z dohľadu, mystická chvíľka pominula a nastal čas oslavy. Všetci účastníci rituálu sa ďalej za spevu a hrania premiestnili popri hrade až do neďalekého lesíka kde sa nám spolu s kotlíkom a obľúbenými slovenskými nápojmi stratili z dohľadu. Mne o ôsmej ostala už len zima pod jarným kabátom a v hlave spolu s túžbou po horúcom JOGI čaji aj Žiarislavova veta:„Ja nevravím, že to čo je umelé je zlé. Ja vravím, že to čo je prírodné je dobré.“