S jedným takým zberačom sme chodili spolu do triedy – do prvej a 2.C v ZDŠ na Lipovej ulici. S Milošom sme chodili ako 7 – 8 roční k regulovanému potoku vyťahovať zo starého koryta pstruhy, túlali sme sa v pralese ( zabudnutý rajský hájik v nive starého potoka, dnes už nejestvuje) a chodili sme aj po lesoch horských. Miloš si na jeseň všímal, v ktorých bútľavých stromoch bývajú včely a keď primrzlo, chodil im vyberať vrchné plásty. Boli to hrče veľké ako dlaň, plné medu.  V oboch prípadoch išlo o včelu medonosnú, divo žijúcu. Koristnícky spôsob nahradili ľudia časom chovom. Včely sú asi jediný masívne a zámerne chovaný druh hmyzu (mole, vši a blchy do toho teda nerátame).  Nosia nám med a preto im ani ideológovia nevytýkajú absolutistickú monarchiu a silné spoločenské vedomie.  

Okrem divej včely medonosnej, alebo častejšie  jej zdivenej sestry, tu našťastie žije množstvo divých včiel nemedonosných. No, oni síce tiež nosia rajský nápoj, ale iba svojim detičkám, nie nám. A tak si ich mnohí ani nevšimli a dokonca ani ten včelár, čo prišiel na kokavské Koliesko, o nich nevedel, alebo ich poprel. Prečo tu žijú našťastie? Pretože včiel medonosných prudko ubúda a keby nie  iného hmyzu, už by sme hladovali. Nemal by kto opeliť úrodu. Vetrík sa do niektorých kvetov s peľom  nedostane a tak to ostáva pre iný hmyz. Zvlášť čmeliaky sú dobre viditeľné. Ale naše priateľky – lesné včely „samotárky“, sa nám túto jar predstavili pri svojich milostných hrách na Medzi  veľmi masívne. Zase až také samotárky nie sú. Ibaže nežijú v takých obrovských rodinách, ako ich príbuzné – medonosné včely. Tie majú rodiny o sile 70 000 – 80 000 duší. Kým taký gazda, keď  chová 50 zvierat , má toho až – až, taký včelár o „neveľkej“ sile dvanástich rodín chová vyše milióna zverencov a v pohode to zvláda. Ešte na tom môže aj zarobiť. Pritom pôrody zabezpečuje pre milión duší sotva dvanásť matiek. Ak vyletí trinásta, má nový roj. Ak ho odchytí, má jedno mesto navyše. Ak mu , pravda, nejaká iná rodina neuhynula, čo sa dnes deje veľmi často. Prečo? Lebo. Pesticídy na zabíjanie lykožrúta v umelej smrečine, herbicídy “ zabezpečujúce“ klonované rastliny, mobily, bez ktorých sa dnešný človek ani nevykaká  a mnoho ďalších našich umelých vecí, vedci sa nevedia dohodnúť, ktoré viac a ktoré menej, skrátka, naše veci sa obracajú proti nám a nakoniec vďaka chemikáliám, ktorými si zvyšujeme úrodu a ničíme prírodu, budeme mať tú úrodu menšiu. Pribúdajú plasty, ubúdajú plásty. Úroda bude totiž menej opelená.

Divé včely. Toľká nádhera. Nenápadná krása. Toľko samíc, nie iba jedna „misska“, ako u medonosných. Väčšina ľudí o nich nevie. A predsa sú šťastné. Možnože aj práve preto, že ich nikto nevyužíva.

Medonosné včely sú ako mestá. 70 – 80 tisíc ľudí je zhruba ako slovenské  mesto strednej veľkosti. Pritom je to len jedna rodina. Rozdiel je napríklad aj v tom, že včely vôbec nemajú nezamestnaných. Nula percent. A nedávajú ani žiadnu podporu. Ich sociálne dávky spočívajú v mede a materskej kašičke. Kŕmia deti a kráľovnú a votrelcov vyháňajú. Okrem včelára, ten si berie svoju daň aspoň dvakrát do roka a namiesto drahocenného medu im nasype chemický cukor. Pfú. Keby aspoň nerafinovaný. Možno by ich tak neubúdalo. Sú ale aj citliví chovatelia včiel, ktorí im jesennú znášku nezoberú a nechajú im ju na zimu.

Lesné  včely, tie sú ako vrchári. Žijú v malých zoskupeniach, v rodinách, s niekoľkými posteľami v skrytom dome. Napríklad izbičku takej „Pieskárky“ ste nevideli. Táto lesná včela veľká sotva jedenapol centimetra má 125 poddruhov. Žije na úslniach. Izbu s plástom len z niekoľkých buniek má riadne ukrytú. Hlavná chodba je až meter dlhá a jej stena je utkaná z vodotesných , prírodných (!) vlákien. Opeľuje ovocné stromy a polia. Okrem nej rozoznávame, či skôr nerozoznávame množstvo ďalších druhov s početnými poddruhmi, ako stepnice, pelonosky, drevári a mnohé ďalšie.

No, zase jedna dobrá správa. Divé včely prežívajú. Chvála.