časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna

hlavná strana

 

Posledný ostnatý drôt  - Z vrchárskeho zápisníka              Žiarislav píše

19.4.13

Je dobré, keď človek vstáva ako gazda, na svitaní. Napriek umeleckým sklonom a hlavne nočnému písaniu.  Ráno v pokročilej jari býva voňavé. Keď vyjde človek v lesnej samote holý pred dom a chce sa pozdraviť s divmi, síce si ešte niečo cez seba prehodí, ale predpoludním, pri práci na záhrade, už košeľa visí na plote.  Ranné dojenie bolo poučné. Je tesne pred bodom, keď kozy dojivosť prudko zdvihnú. Už o pár dní prestanú ich celodenné chôdze a dopoludňajšie a popoludňajšie pasenie bude oddelené hodinkami vylihovania pod jabloňami. Z prvého žalúdka si vrátia nakmásanú trávu do úst, v pohodičke ju poprežúvajú a potom s ňou šup- späť a ešte ďalej. V pohodičke, v polosede, bez stresu.

Človek ráno, po dojení a raňajkách, ktoré ho zmohli, nabehol na záhradu. Včera sa podarilo zo záhrady vytrhnúť posledné ostnaté drôty, ktoré tam boli po minulom chalupárstve. Niektoré boli aj pol metra pod zeminou, ktorá  sa zosúvala, úrodná, zo záhrady cez plot. Človek dosť hnojil – tri až päť desiatok prežúvavcov dá nejaké „valúny“. No a teraz to vytiahni, tie drôty, spod zeme, zarastené, vrastené, dobreže nie prirastené, v siedmych radoch inými drôtmi zviazané... Hlavne si pritom chrániť oči. Neraz sa vrátila koza z paše s roztrhnutým vemenom. Bolo treba čistiť, ošetriť...Človekovi raz takýto starý drôt pri práci s koňom skoro odrthol nohu. Kôň sa zamotal a človek s ním a kôň sa splašil, našťastie sa ho podarilo upokojiť. Najprv pribudol nad štvorcovou záhradou oblúk hore – v ňom človek pestoval svoju odrodu tekvíc na pečenie a neskôr paradajky, papriky, sladké zemiaky i dávnu odrodu kukurice. Na východnej strane jej vyrástlo viac, tam tiež sa plot rozrástol. A teraz aj dole – na juhu – tam sú už veľké čučoriedkové kríky a jahody. Záhrada je dvakrát väčšia, už nemá žiadnu hranu a má všetky druhy príodných plotov – zdola – na prudkom svahu – len tŕňový val, síce krátky, prerastá do staroslovanskej pletenej palisády, zboka haluze pribité na dvoch žrdiach medzi kolmi, hore tiež výplet, ale nie medzi koly vodorovné žrde osík, ako dole, ale naopak – medzi kolami tri priečky a vypletené to je zvislými haluzami, desiatkami, stovkami, nazbieranými v priebehu dvoch posledných rokov. Prerod plotu sa stal pre človeka rovnako dôležitý, ako zmena stravy. Vrazenie posledného kola do zeme a prepletenie s jeho susedom  bolo podobné, ako keď sa na letnom slnovrate spoja ruky posledných súrodencov. Tento plot neoddeľuje, tento plot spája. Spája človeka s prírodou a dáva mu nádej, že strava, vo svojom základe, ešte môže byť dobrá, čistá a zdravá.

Včera večer tie posledné drôty povolili. Dnes človek zakladal brvná zo suchých osík do svahu a divá bytosť ich zahrabávala ladnými údermi motyky. Je otázka, ako môžu byť údery motyky ladné, ale pre človeka, ktorý krompáčom driape do zeme a borom ubíja koly, to nie je otázka, ale báseň.

Niekto asi má rád ostnatý drôt. Vraj ho vymysleli na divokom západe na chov dobytka a vzápätí ho použili aj na ľudí. Hm, je to zaujímavý vynález, ale keď nie je vo vašej obývačke, vôbec to nevadí. Keď má človek obývačku v lese,  na pasienku ostnatý drôt mu chýbať nemusí.  Ostnaté drôty sú preňho nepríjemné. Pre hrubokožcov, neosobne vzaté, ak prídu na návštevu priatelia, nevadí, keď sa do nich nenamotajú.  Namotávky je dosť aj v meste. Drôt pod zemou je nebezpečnejší – niektoré útočné baktérie sa prenesú len v takomto prostredí (tetanus). Ostnatý drôt keby nebol, tak čo už.

Minule niekto k ceste pri jaskyni znovu vyviezol odpad. Stálo to tam dva týždne, boli to nejaké „čarabugy“ z auta, nejaké umelé hmoty, gumy, „cicimbrusoviny“ a tak. K tomu aj „zašmudrúchaný“ papier – zmluva s úplnou adresou asi majiteľa toho vyhodeného bordelu a hiphopové cédečko od synátora. Buď to bolo narýchlo, alebo to vyviezol niekto, ktorý nemá rád uvažovanie. Priateľ  Zemin, keď sa mu stala podobná vec, že mu vyviezli k záhrade odpad,  neporiadok naložil a zaviezol  do dvora s adresou, ktorá stála na vyhodenej pošte. Človek  dosť uvažoval  o tomto spôsobe riešenia a čakal, kým sa roztopí horský sneh, aby mohol snáď po dvadsiaty krát vyviezť z lesa späť do dediny odpad, ktorý sa dnes už dokonca bezplatne vyváža. Ale nestalo sa tak. Niekto ten neporiadok naložil a bez varovania ho odniesol. Možno to bol Jožo. Možno Stano. Možno Zdeno. Možno niekto iný. V každom prípade, človek má pocit, na základe takejto v podstate osobno – neosobnej udalosti, že tento svet je predsa len dobrý. Chvála tomu dolinkárovi, ktorý pomohol s takouto vecou – s cestou k dobru.  Kiežby ich bolo viac.

Capkovia sa našli. Bol pekný den.

podobné články:

 

 

 

 hlavná strana