 |
|||||||||||||||||
|
časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna |
|||||||||||||||||
|
|
|||||||||||||||||
|
Ako bol mladý vrchár na vedomeckom tábore |
29.12.2009 |
||||||||||||||||
Mami, prečo niektorí chlapci chodia do posilňovne? Veď Žiarislav povedal, že majú svaly z pudingu. Keď upečiem doma chlebík tak mi povie: Mami , my nemusíme chodiť do obchodu, veď ty vieš upiecť taký dobrý chlebík...mňam mňam mňam. Adamko zahraj na husličky a pošepneme vetríčku nech nesie túto pesničku Žiarislavovi. Adam s vážnou tvárou odpovedal: ešte musí dlho čakať, ešte neprišiel čas. To sú otázky, ktorými ma Adam zahŕňa deň čo deň.
Adam na vedomeckom tábore Spomenula som Zelesne, že aj ja by som išla na vedomecký tábor. Ale bez Adama??? Tak to by som mu urobiť nemohla. Zelesna telefonovala Žiarislavovi či je to možné aj s dieťaťom. Keď mi zavolala, že je výnimkou pre tento vedomecký tábor, ktorého sa zúčastnia aj tri deti. Zvýskla som od radosti. Adamkovi som to nemohla povedať hneď, pretože by týždeň nespal. Až deň pred odchodom. Na druhý deň po obede, ja – mamka Danka, Adam, Zelesna a Vedana, sme vyštartovali v horúcom letnom dni z Košíc. Na Kokave nás privítal a príjemne ochladil dáždik. Chvíľu sme si posedeli v aute pred jaskyňou. Prestalo pršať a my sme sa vybrali s batohmi cez horu. Z diaľky nás už pozdravovali Žiarislavovi čuvači. Spotení sme konečne dorazili do cieľa. Srdečne sme sa zvítali so Žiarislavom, Ladomírou i s ostatnými, ktorí tam už boli. Ladomíra pripravovala večeru, ktorá voňala ďaleko, ďaleko až za chotár. Žiarislav sa nás zatiaľ pýtal, o čo máme záujem, čo by sme si chceli vyskúšať, vyrobiť, naučiť sa. Mala som pocit, že chcem nahliadnuť do všetkého. Adam si zatiaľ našiel kamarátov Svetlušku a Matúša. Zaujímalo ich všetko, hlavne zvieratká. Zrazu sa ozval silný Žiarislavov hlas – Príííííííííííprava na večerúúú. Doteraz mi to krásne znie v ušiach. Spolu sme si sadli k stolu. Každý mal svoju drevenú lyžicu, drevenú misku a plechový hrnček. Pred jedlom sme spievali ďakovnú pieseň: Chvála za dary s čistého zdroja, pri ktorej Žiarislav hral na gitare. Tá pieseň, tá melódia, to poďakovanie rozzunelo vnútro každého z nás. Postupne sa melódia zvyšovala a zvyšovala a ja som zakaždým cítila, ako ma to napĺňa niečím prekrásnym. Určite to isté cítil aj Adam, ktorý oduševnene sa vžil do spievania a vyslovovania slov. Ani sme si nevšimli ako sa zotmelo. Je čas ísť na západný dom, kde budeme nocovať. Tma bola ako vo vreci, keď sme sa vybrali k Západnému domu, dve mamky Danky, Adam, Svetluška, Zelesna, Vedana, mamka Zuzka a syn Matúš, ktorého som neviem prečo volala vždy Tomáš. Časť cesty sme sa viezli autom, časť s batohami na chrbtoch cez lesík. Cestou nás sprevádzala krásna bytosť, mladá vrchárka – Ladomíra. Prvý krát som šla v takej tme po lese. Naše oči sa rýchlo prispôsobili tme, ale aj tak sme museli dávať pozor pod nohy. Chodníček nám osvetľovali krásne zelené svetielka, ktoré sa držali pri zemi - mušky svetlušky. Ale pomohli sme si aj modernými viláňmi -baterkami). Adamko, ktorý ma držal za ruku začal už mrnčať, že ho bolia nôžky, ale nakoniec statočne vyšiel až hore. Pri dome nás privítala sučka Lilka a pes Samo. Veselo vrteli chvostami. Ladomíra nás zoznámila s prostredím a s domčekom. Rozlúčila sa s nami a šla späť nôckou čiernou. V tej chvíli som myslela na to, aká je odvážna. Dokázala by som to aj ja ? Dobrú nôcku Ladomíra.
Z á p a d n ý d o m Okolo domu sa rozprestierali nádherný les a lúka, z ktorej sa šírili vône rôznych bylín. Obloha bola tmavomodrá posiata žiariacimi hviezdami a medzi nimi ako kráľ trónil strieborný mesiačik. Vonku panoval pokoj a ticho, len cvrčky vyhrávali na svojich husličkách. Domček bol čistý, suchý, teplý, taký rozprávkový. Hneď sme sa všetci zložili. Každý si našiel to svoje miestočko - hniezdočko. Na pozemku sa nachádzala aj studnička, ktorej sme sa veľmi potešili. Voda z prameňa bola studená a veľmi chutná. Po celom letnom dni nám padla vhod. Každý sa napil i umyl. Nie všetci sme sa poznali a preto sme sa zišli v jednej izbe. Sadli sme si do kruhu a každý povedal niečo o sebe. Dobrý nápad sa vnukol Zelesne: „Poďme si rozprávať rozprávky, na každý večer jednu.“ Deti z toho mali veľkú radosť, pretože každý sa mohol zapojiť do rozprávania. Vždy sa rozprávala jedna rozprávka, ktorú sme dobre poznali. A všetci spolu sme si v nej aj zahrali. Boli to slovenské rozprávky ako: Soľ nad zlato, Domček, domček, Sedem kozliatok....... Napriek tomu, že bol pokročilý čas, každý sa radostne rozhovoril. My mamičky, sme sa dohodli, že sa budeme každý deň striedať pri deťoch a na obed šup k Žiarislavovi na Medzu.
N a M e d z i Na Medzi je krásne, veselo a živo, všetko tam žilo. Začínali sme raňajším cvičením.
A deň je krásny, všetko tu na Medzi spieva, tancuje, žije a tvorí. Priestor je naplnený pokojom a láskou ku všetkému, čo vôkol nás je. Pri písaní sa mi vynárajú krásne živé obrazy. Všetko je v nás. Je čas raňajok. Ladomíra pripravila veľmi chutné, zdravé jedlo. Začíname poďakovaním. Znovu nás to krásne napĺňa. Ladomírine pomazánky z kozieho syra sú na nezabudnutie, ešte teraz cítim ich výnimočnú chuť. Ale nielen to, ale aj pekné sfarbenie jedla. O jedle, o ktorom som si myslela, že je to špenát a zatiaľ to bola žihľava s lobodou so zemiakmi uvarených v šupke, na to mesiačiky paradajok, aha a hneď sú tam aj štyri živly. Veľmi dobré mňam, mňam, mňam, mňam, mňam.
Ako malé dievča ma vždy priťahovala práca s drevom, zatĺkanie klincov do dreveného prahu v šope. Zvedavými očami som pozorovala môjho otca ako šikovne reže a rúbe drevo. Ako ľahko mu to ide, - pomyslela som si. Aj ja to chcem vyskúšať! A už v malej Dankinej rúčke sa ocitla sekerka. Šup raz, šup druhý raz...... ajajááááj....Bolo že to plaču, namiesto drievka, do ruky. Po čase sa ranka zahojila a s dievčatka vyrástla žena, ktorá si to prišla vyskúšať, vyrobiť lyžicu k Žiarislavovi. Pri klátiku boli rôzne polienka, ktoré na mňa volali a všetky chceli byť lyžicami. Vybrala som si jedno, bolo z hrušky. Nakreslila som naň tvar lyžice a na rad prišla dobrá ostrá sekerka, ktorou som tentoraz šikovne kresala do drievka. Potom som lyžicu tvarovala pomocou dlátka. Z polienka, sa za pár hodín vykľula krásna drevená lyžica. Objemovo trochu väčšia, ale nevadí bude z nej naberačka na cukor alebo múku. Čarad sa zasmial...“To je pre nejakú hubatú ženu“. Kresba drievka na lyžici vznikla veľmi zaujímavá, dokonca sa utvorili akoby iniciálky veľké písmená JJ. Kto vie, možno je zázračná. Ba aj, sa na mňa usmieva. To bolo radosti. Ako málo človeku stačí, by v duši zavládla radosť. P r e k v a p e n i e p o d p r í s t r e š k o m
Zrejme táto pieseň sa im veľmi páčila, pretože ju hrali a spievali niekoľko krát. Adam sláčikom ťahal po strunách, ale tie ešte nevyludzovali tie správne tóny. Maximálne sa snažil všetko robiť tak ako Žiarislav. Veľmi sa nám to páčilo a „novú novodrevnú skupinu“ sme odmenili potleskom i pochvalou. Bolo úžasné pozorovať tieto deti, do ktorých bolo zasadené semienko dobra a lásky. Začalo klíčiť. P l s t e n i e s L a d o m í r o u Na Medzi je studnička, tečie z nej živá vodička. Každý sa z nej rád napije, tvár si v horúcom letnom dni umyje. Zažiadalo sa mi tej vodičky. Do sýtosti som sa napila a ďakovala studničke za jej dar. Vybrala som sa chodníčkom hore k prístrešku. Keď tu ... začula som zvláštný zvuk.... čch, čch, čch, čch,čch,...... ..
S p l n V jednu nôcku sa mesiačik pekne zaguľatil,... nastal spln. Každý pridal ruky k dielu, nanosili sme drevo na ohník a keď sa zvečerilo, šup hore ku drevenému domčeku. Bolo pod mrakom a veru dáždik nás aj pokropil. Žiarislav hral na husličky, Čarad na fujarku, spolu sme si zaspievali a posedeli pri ohníčku. Aj „paličkový chlebík„ sme si upiekli, mňam, mňam, mňam, chutil výborne. A veru, tak dobre, Žiarislav hral,...ale tak dobre, že som si aj zaujúkala,...zakrútila,...nôžka na mokrej tráve sa mi šmykla.....a úúž.. ma nebolo...Gúľala som sa a gúľala, gúľala no zastaviť sa nebolo možné. Ej ..... bola že to očista gúľaním – po zemi, - tak to bol.... zemský živel. To bolo smiechu..... smiali sme sa do popuku. Adamko mladý vrchár – ako ho nazval Žiarislav, tichúčko spal v spacáku pri ohníku. Tváričku mal skropenú dáždikom, ale zrejme mu to nevadilo, pretože sa ani nepohol a spalo sa mu dobre. Neskôr mladého vrchára vyniesla mamka pod prístrešok, kde sme si Ja, Zelesna, Danka a Svetluška prichystali spacáky. Rozhodli sme sa spať vonku. Vrátila som sa k bytostiam a tíško sme spievali,.....húdli mesiačiku, aby vyšiel spoza mraku. Keď tu zrazu,......bum...“očista ohňom“!!!! Všetci sme so zatajeným dychom vypliešťali oči na Juraja, ktorý v okamžiku v krátkych gatiach „sedel„ nechtiac v ohníku, rýchlo vyskočil a zadnú časť tela si schladil na mokrej tráve. Našťastie všetko bolo v poriadku. Len Juraj si sušil mokrý zadok nad ohňom. Teraz, sme sa schuti zasmiali, že ho to ani učiť nebolo treba . Bude načo spomínať. Ohník dohorel, dohrala hudbička, dospievala sa pesnička, každý šiel snívať ten svoj vedomecký sen. Pod prístreškom spali deti a ich sníček, strážil pes Belo – biely čuvač. Ležal tichučko pri Svetluške a Adamkovi. Len čo nás zbadal, zdvihol sa a chcel odísť, ale, z úst nám vykĺzli prosebné slová: Belko, ostaň,.... prosíme. Belo na nás pozrel tými svojimi psími očami, (akoby povedal ... tak dobre ...) a ľahol si k naším hlavám. Bol to krásny pocit bezpečia. V duchu sme mu všetky ďakovali. Doteraz mám pred očami, ako nás strážil, ako svoju rodinu. .Po dobrej a veselej tancovačke, dobre sa nám spalo. Nad ránom nás zobudili mľaskavé zvuky a šuchotavé kroky, to už Belo začal vrčať, postavil sa, no nechtiac pristúpil Adamkovi jeho blonďavú hrivu. Adam, ktorý ešte spal, trochu zaplakal... a zvolal .........aúúúú.. Belo.. a spal ďalej. Počúvala....som čo to bude,....ba aj Danka, ktorá sa vystrčila zo svojho spacáku, ako slimáčik zo svojho domčeka. Pozreli sme na seba a namiesto obáv začali sme sa smiať do popuku, tak, že sme zobudili Zelesnu aj deti. To už Belo vyštartoval zo svojho miesta, pripravený chrániť nás. No keď sme zistili, že sa do našej prístreškovo - prírodnej spálne pozerajú Žiarislavové koníky,.......nášmu smiechu nebolo konca kraja. Jedna kobylka vošla až k Svetluške, ktorá ležala na kraji. Dorozumievali sa láskavými pohľadmi a pokyvkávaním hlavy. Bolo to krásne. Rozumeli si aj bez slov. V tej chvíli, sme boli tichými pozorovateľmi. Hav, hav, hav,.....zdola sa ozýval brechot.,.....To Borka volala na Bela....- kde si Belo..? hav, hav ,hav, .... poď dolu.....!!! Kde si ostal...? hav, hav, hav.... Tu som, už idem..., strážil som mamy s deťmi.....hav...,hav...,hav... A už ho nebolo. Veselo sa zvítal s Borkou a ostatnými zvieratkami. Pomaly sme povyliezali zo svojich slimačích domčekov, zbalili spacáky a zišli sme dolu. Slniečko svietilo a na nás čakal ešte jeden deň a večer pred odchodom. Žiarislav sľúbil .........divotancovačku. Lenže na tú treba pripraviť, doslova zem pod nohami. Každý , veľkí aj malí, usilovne pracovali. Adam mal lopatu dva krát väčšiu ako on sám, ale vzdať sa jej nechcel ani za svet. Usilovne nosil zeminu, tam kam bolo treba. Žiarislav odkopával čakanom z kopca,...veru šikovne mu to išlo. Pritom vysvetľoval, ako a kde sústrediť živu. Ešte posledné úpravy........ a hotovo! Kus zeme, kus miesta pripraveného na divotancovačku. Hrbolce a kamene nesmú byť........vysvetľuje Človek......,to sa zle tancuje. Zašlo slnko, vyšiel mesiac na nebi, roztancovali sa bytosti na Medzi. A muzička hrala a hrala. Bola, že to krásna, veselá, ale posledná noc na Medzi. Tak dobrú noc alebo skôr Dobré ráno ...? R o z l ú č k a (..... ešte koľko..... mami...? ) Pár hodín spánku a po obede je odchod domov. Adamkovi sa to nepáčilo, ten by rád ostať. Mami.....pýtal sa ma po celý čas: ešte koľko tu budeme...? ukáž mi.... Keď som mu ukázala na začiatku, päť prstov,.... bol spokojný, ale keď to bolo menej, už sa mu to veru nepáčilo. Tvorivo sa pracovalo do poslednej chvíle. Každý si niesol domov svoj originál. Za päť minút dvanásť, som ešte stihla urobiť Adamkovi zápästky, ktorým sa veľmi potešil. Prišiel čas odchodu, no veľmi sa nám nechcelo. Ani som si nemyslela, že lúčenie je také ťažké,....... povedala.....so slzami v očiach Svetluškina mamička. Veru aj mne sa vygúľali slzy ani hrachy a hrdlo mi stislo. Posledné objatia, úprimné poďakovania patrili všetkým bytostiam na Medzi. Bolo nám dobre, veľmi dobre. Žiarislav a Ladomíra nás s láskou odprevádzajú, stoja na kopčeku pri dome a mne sa zdá, že tento nádherný obraz som už niekde videla. Vďaka za radosť, za pokoj, za dobro, za lásku za ladnosť, za živu. Domov si odnášame balónik naplnený šťastím. Tešíme sa na skoré stretnutie . Mamka Danka a Adamko z Košíc.
|
|||||||||||||||||
