Podľa zákona máme právo vedieť, z čoho sú vyrobené potraviny, ktoré jeme. Síce máme právo, ale v podstate nám to nikto nechce povedať, z čoho sú vyrobené očkovacie látky, ktoré nám pichali. Uvedomujeme si, že drevená stolička, na ktorej sedíme, je vyrobená z tela stromu. Zväčša vieme, že nôž, ktorým si krájame chlieb, je vypražený zo  železitého kameňa. Niektorí si uvedomujú, že sklenený pohár, ktorým si štrngáme, je pretavený kremeň. Zbierame poháre zo skla, z hliny (keramika), ale zámerne spravidla nezbierame umelohmotné poháre, či pepfľaše, pokiaľ, samozrejme, práve neupratujeme po nevedomcoch (niektorí ich nazývajú blbcami). Z čoho je umelá hmota? Vieme, že z ropy. A z čoho je ropa?

Keď sme sa učili, že je organického pôvodu, precítili sme to asi podobne, ako keď nám niekto namiesto vyznania lásky zahlási: Registrujem subjektívne reakcie na psychologicko-biochemickej báze s feromónovými anomáliami. Je to celkom iné, ako keď niekomu vyznáte lásku v básnických obrazoch, alebo nejako inak citovo, alebo hoci aj celkom (s)prosto: „Ľúbim ťa jak sviňa“, či nežnejšie – „Ľúbim ťa jak koňa“. Takže keď nás v škole učili, že ropa je organického pôvodu, znamená to, že kedysi to boli živé bytosti, tak, ako my sme živé bytosti. A čo sa s nimi stalo? No, ako vravia v dolinke – „každej veci koniec býva“, a teda život živej bytosti sa ukončil a telo odpadlo. Za bežných okolností by bolo vzápätí zužitkované inými bytosťami. Ale tie telá, ktoré sa z nejakých dôvodov dostali do prostredia bez prístupu vzduchu, premenili sa. Napríklad telá stromov, ktoré spadli do bažín a ponorili sa, zuhoľnateli – premenili sa na uhlie. Pred časom sme čítali, že z hrobky istého grófa vyteká akýsi mok (ktosi to nazval nazvali sajrajt). No niečo podobné, aj keď iné, sa stalo s telami bytostí na morskom dne, ktoré boli prikryté usadeninami bez prístupu vzduchu. Vznikla z nich ropa. Ropa je uhľovodík, tak isto, ako naše bunky sú postavené z uhľovodíkov. Ak si odmyslíme štyri pätiny vody, ktorá je v našich telách, zbytok sú prevažne uľovodíky. Takže keď do nádrže na voze lejeme benzín, alebo naftu, teda spracovanú ropu, je to mok z našich viac-menej príbuzných bytostí. Živa (energia) v nich zakliata nám umožňuje presúvať sa urýchlene z miesta na miesto. A ani si na nich nespomenieme, ani sa im nepoďakujeme. Sme len takí nevedomci (niekto by povedal, že blbci), keď že nákupom a zaplatením končí naše duchovno?

Vieme, aspoň niektorí, že už takmer pol roka vyteká v mexickom zálive do oceánu ropa v obrovskom prúde, každý deň. Nikto nespočíta životy bytostí, určite to nie sú iba biliardy, ktoré kvôli ľudskej nevedomosti skončili len pri tomto poslednom z reťazca prírodných nešťastí spôsobenom ľuďmi. Niekto by povedal – ale veď ropa je prírodná, príroda sa s tým vysporiada, je to v poriadku. Nie je to v poriadku. V poriadku je, keď ropa je hlboko pod vrstvami zeme a hornín, kde má byť, a nie, keď vyteká ako rieka do mora. More je v poriadku. Aj Slnko je v poriadku. Ale keby ste dali more do slnka, vybuchlo by to a bolo by po vás. A teda ak by ste to robili, nebolo by to v poriadku. Ak si ľudia uvedomia – robíme zle, vtedy nastane možnosť ísť smerom k poriadku. Ak si uvedomia – chceme, a potom aj - ideme žiť lepšie, bude to smerom k poriadku. Ak ľudia budú žiť lepšie, vtedy to bude v poriadku.

Na steny si vešiame samorasty, obrazy prírodných výjavov, alebo snových , duchovných videní... Nevešiame si tam obyčajne umelohmotné zátišia a fotografie chemického laboratória a vrtnej veže. Kým sa ropa stane umelou hmotou, stojí to nejaké ďalšie úkony. Chemické laboratória, zamestnanecká politika, sopky premiestnené do dielne, znečistenie potokov, riek, zeme, jablka a chleba. Preto je umelá hmota nie tak čistá, ako krieda, ktorá je usadeninou drobných kostí - ulít našich dávnych priateľov. Umelú hmotu nevnímame tak čisto , ako drevo. Je v nej zakliata mnohá bolesť mnohých živých tvorov. Keď ju už používame a užívame, chválme iné bytosti za ich dary a snažme sa nimi neplytvať. Neničiť. Neotráviť, Nerobiť zle. Snažme sa robiť dobre.

Žiarislav