 |
|
|
časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna |
|
|
|
|
|
Kde sa končia naše korene? |
17.3.2008 |
|
Kde
sa končia naše korene? Svätopluk?
Samo? Vanio? V
tomto roku sa konečne stalo to, na čo čakáme už dlhú
dobu. Otvorili sme otázku o slovenskom jastve, o vedomom prejave bytia,
ktoré jazykom tých, čo proti nám a našej svojeti
tak dlho bojovali (rímskou latinčinou), označujeme ako
identita. Identita, teda koreňoslovne z pozdnolatinského identitas
– z koreňa ”idem” -”iden”), čo znamená ”to isté”,
”totožné”. Takže identita je doslova totožnosť. Čo je
slovenská identita? Významy
cudzích slov sa často posúvajú.
A teda ako sloveni (s malým ”s” - viď Diva), vedomí si významu
a sily slova, položme si otázku –
čo tým chceli "básnici" (identitou) povedať?
Snáď
ani nie tak totožnosť v zmysle občianskeho preukazu, ako skôr
duchovnú podstatu. Lebo o meraniach lebky, krvných skupinách, farbe
vlasov a očí a iných telesných nepodstatnostiach nik pri tejto príležitosti
nepísal a nehovoril. Je
snáď len prirodzené, že štátnik, či politik, siahol hneď
po otázke štátneho nasledovníctva. A teda po nadviazaní na obdobie Veľkej
Moravy a Svätopluka. Keďže je nepochybné, že jadrom Veľkej
Moravy bolo územie Slovenska a Moravy, tak Slováci, ako Moraváci môžu
považovať tento štát za svoj a Svätopluka takisto za slovenského,
ako aj za moravského kráľa. A to úplne doslova. Keďže "Morava"
bol skutočný názov tejto krajiny podľa kniežatstva moravského,
tak obyvateľmi Moravy bol národ Slovenov s jazykom (staro)slovenským,
ktorý sa dedil po matke Slovenke (nie Slováčke). Pre úplnosť
– v staroslovenčine (čo je reč súbežne označovaná
aj za staroslovančinu a staroslovienčinu) sa napríklad v slove
"Sloveni" po ”v”
písalo ešte písmeno ”jať", ktoré dnes už nemáme. No Veľká
Morava by bola štátom staroslovenských predkov aj keby sa vtedy označovali
iným menov (napríklad Dunajci, Hronci, Važčania a podobne).
Dejepisne je to tak, pretože nešlo i príslušníkov iného národa. Na
to majú právo aj iné, dodatočne pridružené oblasti (”nejadroví”
Česi žijúci vtedy na území o ploche dnešného okresu v blízkosti
Prahy a na dnešnom českom území vtedy žijúce kmene Dudlebov,
Bielych Chorvátov, Lučanov, Dečanov, Hanákov a ďalších.
Tieto kmene, ktorých potomkovia sú dnešní Česi, sa napríklad v
dejinných vedách označujú dnes ako staročeské, i keď
vtedy ešte v žiadnom prípade českými neboli, len boli Čechmi
iba neskôr vojensky podrobené. Svätopluk určite bol kráľom
starých Slovákov i starých Moravákov, bol dokonca kráľom aj mladých
vtedajších Slovákov. A teda nie starých, ale presnejšie dávnych Slovákov.
Novoročné pobúrenie bolo len známkou ne(seba)vedomia, ktoré je
pre ešte stále vyľakané Slovensko zatiaľ príznačné. Ak
v tomto je nejaký dejinný otáznik, tak nie v otázke identity, ale v otázke
ľudskosti (Svätopluk bol podobne krutým vladykom, ako iní jeho súčasníci).
Skôr
sa zjavuje iný dejinný otáznik – bol staroslovenským kráľom aj
Samo? Samo, ktorého otec pochádzal z Franskej ríše (kupci zväčša
k ženám prichádzali na cestách). Samo
sa pridal k protiavarskému povstaniu naddunajských Slovanov. A po tom,
ako ho predkovia zvolili za kráľa (presnejšie za vrchného vladyku),
sa doložiteľne poslovančil, či povenedštil (vtedy, v
siedmom storočí označovali Slovanov ako Venedi), a to nielen
krojom. Ako predstaviteľ naddunajského slovanského zväzu
sa pred franským vyslancom chránil Samo nielen územie slovanského
národa, s ktorým úspešne splynul, ale chránil aj duchovno tohto národa
(!). Nadutý franský vyslanec, ktorý samovym Slovanom vynadal do pohanských
psov, dostal od Sama vyhrážku (že ho teda psi pohanskí môžu v zuboch
roztrhať) a urazený odišiel. Franskú trestnú výpravu Slovania
podobne, ako predtým Avarov, pod jeho vedením porazili. Tento náš
naddunajský vladyka dodnes nemá u nás žiadny pamätník. Dôvod? Chránil
pred západnou , práve vznikajúcou "druhou ríšou"
(a cirkevnou totalitou) nielen našu identitu národnú a spoločenskú
(slovanskú demokraciu), ale i našu identitu duchovnú. No predsa
nebudeme stavať pamätník ”pohanovi”, povedali by nasledovníci
karolínskych križiakov. V podstate pamätníky nie sú ani tak dôležité,
ako pamäť, ktorá sa napokon nemusí končiť Samom. Môže
siahať aj hlbšie, napríklad k časom na Slovensku žijúcich
vladykov Gabina, či Vania...
Ale keby Slováci chceli v otázke
”identity” popravde pokračovať,narazili by sme pri skúmaní
nášho jastva na otázku
potlačenej nielen národnej, ale aj celkovo duchovnej totožnosti. - člo-
|
|